Pozn.: bez jazykovej úpravy.

Jedným z najvýznamnejších mysliteľov z nedávnej minulosti bol aj Ramana Mahariši. Je jedným z najväčších synov Indie a jedným z najväčších učiteľov mystickej spirituality v dejinách.

Skutočné meno Šrí Ramana Maharišiho bolo Venkataraman Ajjar. Narodil sa 31.12.1879 v dedine Tiručuli blízko Madury v južnej Indii. Pochádzal z vážnej, ale nie bohatej bráhmanskej rodiny. Jeho otec zomrel keď mu bolo dvanásť rokov, bol právnym obhajcom. Ramana navštevoval, rovnako ako jeho starší brat, misijnú strednú školu v Madure, kde obidvaja bývali u svojho strýka. Nebolo na ňom vôbec poznať jeho budúcu duchovnú veľkosť. V roku 1895 však došlo k dvom významným udalostiam v jeho živote. Najskôr sa mu dostala do rúk kniha obsahujúca životopisy tridsiatich tamilských svätcov a on pri jej čítaní pocítil zvláštnu silnú túžbu stať sa podobným niektorému z nich. Neskôr, keď počúval rozprávaniu svojho príbuzného o púti k Arunáčale, posvätnej hore ležiacej niekoľko sto kilometrov od Madury, o ktorej existencii predtým nevedel, vyvolalo v ňom iba vyslovenie jej mena nezvyklo silný pocit najhlbšej úcty a intenzívnej radosti.

O niekoľko mesiacov neskôr došlo k vyvrcholeniu, keď vo svojej izbičke sedel sám, náhle ho prepadol silný strach zo smrti, neodolateľný pocit, že prišla jeho posledná hodina. Strach bol úplne nepochopiteľný, pretože bol úplne zdravý. V tom čase v dome nebolo nikoho, na koho by sa mohol obrátiť o pomoc, rozhodol sa, že bude tomu čeliť sám. Položil sa na podlahu, hovoril si a imitoval mŕtvolu: Prichádza smrť, čo to znamená? Čo vlastne zomiera? Je to toto telo čo zomiera? Budem s jeho smrťou mŕtvy aj ja? Povedal si, že telo je mŕtve. Som toto telo ja?... Potom ním prebleskla živým pocitom skutočná pravda, že nie je telom ani a myšlienkami, ale Duchom, ktorý prekračuje telesnú existenciu a je nedotknutý smrťou. Všadeprítomná vnútorná skutočnosť Ducha, bola tým jediným skutočným a pravdivým, v jeho stave a všetka vedomá činnosť bola sústredená na ňu, cítil plnú silu svojej osobnosti, bytostný Stred Sám. Od tohoto momentu strach zo smrti navždy zmizol. Jeho vedomie bolo neustále spontánne centrované v Samotnom Strede. Dôsledky jeho nového stavu vedomia sa rýchlo prejavili v jeho ďalšom živote.

Stratil záujem o vonkajšie vzťahy s priateľmi a príbuznými. Vonkajšej činnosti sa venoval mechanicky. V jednaní sa stal miernym a poddajným. Často sedával sám, aby nechával transcendovať svojho Ducha.

Šesť týždňov po zážitku opustil potajme Maduru, bez udania cieľa svojej cesty, zanechal rodine iba lístok so správou, že sa vydáva na duchovnú cestu a nieje potrebné aby sa preňho trápili alebo ho hľadali. Odišiel do Tiruvannamalai, mesta ležiaceho v tesnej blízkosti hory Arunáčaly. Uchýlil sa do miestneho chrámu, kde dva mesiace zotrvával v samádhi. Nadobudol pôsobivé duchovné vyžarovanie ako prejav jeho hlbokej duchovnej realizácie.

Povesť o ňom sa šírila, začal priťahovať pútnikov a po určitej dobe začali prichádzať aj prvý žiaci. Počas obdobia štyroch rokov vôbec nehovoril. V roku 1898 sa ho príbuzný pokúšali prehovoriť aby sa vrátil domov ku matke, no neúspešne. Za krátku dobu nato sa premiestnil do jedného chrámu na úpätí Arunáčaly, kam ho nasledovali aj jeho žiaci. Navštívila ho matka, ktorej napísal lístok s niekoľkými vetami. Po jej odchode sa premiestnil z úpätia hory na horu samu. Počas prvých rokov na hore stále nehovoril.

Arunáčala je jedným z najstarších a najposvätnejších miest Indie. Šrí Ramana o nej dokonca hovoril, že je srdcom zeme, duchovným centrom sveta. "Hľadajúcemu sa dostane vedenia a útechy, tým, že bude bývať v jej blízkosti", povedal. Keď sa ho spýtali ako bol k Arunáčale pritiahnutý, povedal: "Ňou samou. Tá sila sa nedá zaprieť. Arunáčala je však vo vnútri, nie vonku. Bytostný Stred Sám Je Arunáčala"

Skupina sprevádzajúcich žiakov, založila v blízkosti jaskyne Virupakša, v ktorej prebýval, malý ašram. V tomto období na otázky žiakov, väčšinou odpovedal iba na lístkoch papiera. Jeho odpovedi boli krátke, jasné, priame a obmedzovali sa na to najpodstatnejšie. Jeho tiché pôsobenie prinášalo mier hľadajúcej mysli. Jeho vyžarujúcu prítomnosť vyciťovali aj zvieratá a prichádzali do jeho blízkosti a jedli mu z ruky.

V roku 1912 mal duchovný zážitok, o ktorom neskôr rozprával: "Cítieval som vibrácie duchovného Srdca, pripomínajúce vibrácie dynama. Keď sa dostavilo, to čo vyzeralo ako "mrazivé chvenie smrti", zrazu všetky predmety a vnemy zmizli okrem vibrácii, akoby predo mnou bola spustená tmavá opona úplne ma uzavrela pred svetom. Bol som si po celú dobu vedomý bytostného Stredu Samého. Stav trval do momentu nadobudnutia telesného vedomia, keď som pocítil ako niečo vyráža zo srdca, ženie sa ľavou stranou hrudi a obnovuje život v tele."

V roku 1914 navštívila Ramanu matka vracajúca sa z náboženskej púti. V roku 1916 prišla natrvalo. Stala sa teraz jeho žiačkou aby ho mohla nasledovať. V tom istom roku sa Ramana premiestnil do nového ašramu, ktorý preňho postavil na svahu hory jeho žiak Skanda Svámi.

Jeho matku neskôr nasledoval aj jej najmladší syn, ktorý sa tiež zriekol sveta aby mohol nasledovať Ramanu. Prijal meno Nirandžánanda Svámi. Počas uvedeného obdobia ho navštívilo mnoho známych osobností ako napr: Yogananda, Svami Ramdas, Paul Branton a ďalší.

V roku 1922 jeho matka smrteľne ochorela, keď sa blížil koniec sedel Ramna stále vedľa nej. Počas poslednej hodiny držal pravú ruku na jej srdci a ľavú na hlave. Išlo o to dokonale utíšiť jej myseľ aby mohla odísť v najhlbšom duchovnom ponorení v bytostný Stred Sám, do nepodmieneného Ducha.

Nirandžánanda postavil nad matkiným hrobom malú svätyňu. Neskôr na tomto mieste vznikol veľký ašram, Ramanašram, na južnej strane Arunáčaly.

Ramana miloval poriadok a čistotu, nemal rád aby sa čímkoľvek plytvalo, nikdy nedovolil aby mu bola prejavovaná akákoľvek prednosť, nikto nemohol byť prirodzenejší a jednoduchší. V hale plnej obdivovateľov vládlo mnohokrát dynamické mlčanie, mlčanie nabité jeho tichým duchovným pôsobením. Vo svojom živote písal málo, urobil aj niekoľko prekladov. Napísal "Pučenie o 30 veršoch", "krátky veršovaný text Sebepoznanie","40 veršov (Sat-Daršana)", "dodatok ďalších 40 veršov". Preklad šankarovho diela: "Átma-bodha". Pri položení otázky, či je jeho učenie rovnaké ako Šankarovo, Šrí Raman odpovedá: "Moje učenie je výrazom mojej vlastnej skúsenosti." Ďalšie texty, ktoré môžeme považovať ako jeho dielo, sú zachytené rozhovory s jeho žiakmi a návštevníkmi ašramu.

V roku 1949 Ramna smrteľne ochorel. Na jeho lakti sa objavil nádor, ktorý bol niekoľkokrát operovaný. Po každej operácii sa vrátil a zväčšoval, až dosiahol ramena. V apríli bolo zjavné, že sa fyzický koniec blíži. Až do posledného momentu trval na tom, že každému kto za ním prišiel musí byť poskytnutá možnosť byť s ním v kontakte pohľadom. Krátko pred smrťou povedal: "Ľudia hovoria, že odchádzam. Kam by som však mohol ísť? Som tu." Jeho fyzické telo zomrelo 14. apríla 1950 20:47.

Jeho odkaz znie: "Kto som ja?", "Poznaj sám seba".

Potreba poznania vlastnej existencie, svojej vlastnej podstaty, vlastného bytostného základu, bytostného Stredu Samotného je snahou mnohých učení. Šri Ramana Mahariši nám svojím nedávnym životom neustále približuje a poukazuje na životnú potrebu skúmať a poznávať podstatu svojej vlastnej existencie. V uvedenom kontexte sú významné nasledujúce Ramanove výroky:

" Je to naozaj poznanie a nie skôr nevedomosť, poznávať vonkajšie veci a nepoznať Seba - poznávajúci Stred Sám.? "

" Pokiaľ sa človek nevydal na cestu hľadania svojho Stredu Samotného, dovtedy mu budú pochybnosti a neistota kráčať v pätách po celý život. Sú ľudia obrovského intelektu, ktorý po celý svoj život zhromažďujú vedomosti o mnohých veciach. Spýtajte sa ich či rozriešili tajomstvo človeka, či nad sebou zvíťazili a oni v hanbe zvesia hlavu. Aký význam má vedieť všetko ostatné, keď nevieme kto sme? "

Príspevok je zároveň recenziou na knihu: "V srdci skutočnosti" od Jiřího Navrátila, z ktorej bola prevažná časť textu prevzatá.

© Ľubomír Piják, Bratislava