Pozn.: bez jazykovej úpravy.

Život, duchovná cesta a poslanie Šri Rámakrišnu je náročné na pochopenie. Ale jeho hlboké duchovné poslanie a význam bol obrovský. Jeho duchovný vývoj si môžeme rozdeliť na niekoľko etáp, z ktorých každá je svojím spôsobom špecifická, poučná, náročná na pochopenie. Je to etapa detstva, dospievania, rodinného prostredia, potom získavanie vlastných mystických skúseností, obdobie získavania skúseností pod vedením dvoch rôznych učiteľov. Ďalej obdobie vyskúšania iných ciest už pod vlastným vedením a jeho učiteľské obdobie.

Logické pochopenie pojmov, s ktorými sa stretávame je náročné, mnohými autormi rôzne interpretované a rôzne prekladané.

Na začiatok na objasnenie nezaškodí ešte trochu psychológie. Vyslovenie slov ako "Boh" v nás v môže vyvolávať postoj duality, pomenovanie ako "To", "Ono" je viacej odosobnené, abstraktnejšie, všadeprítomnejšie, aspoň v našom jazyku. Väčší problém je však v tom, keď chcem pomenovať niečo Absolútne, nekonečné, používame na to proces pomenovania, ktorý je duálny, Ja a niečo Iné. Pripomínam to iba preto, že pramene z ktorých je čerpané sú plné takýchto pojmov a možno práve v takomto kontexte vznikajú nepresnosti vo vyjadrovaní a chápaní. V takomto krátkom životopise sa nedajú rozobrať tieto komplikované pojmy a názory, nie to ešte pochopiť ich hlbší význam. Ani si neosobujem právo to vysvetľovať.

Z praktického pohľadu je však najlepšie skutočné zažitie naznačenej skutočnosti.

Životopis nám stručne približuje mimoriadnu osobnosť Ramakrišnu. Ale môžeme si aj všimnúť, že tak duchovne vyspelé bytosti ako bol Ramakrišna, mali tiež svoje problémy kým sa stali tým čím skutočne boli.

Rodičia žili v Kamarpurku. V chudobnej, zbožnej brahmanskej rodine, oddaný ctitelia hrdinského Ramu. Otec Khudiram Čattopadhya ako 60-ročný vykonal púť do Gaje svätej zeme poznamenanej odtlačkom Višnuovej nohy. Mal zjavenie" Veliký spasiteľ" sa mu v noci zjavil a povedal: "opakujem svoje narodenie aby som spasil ľudstvo" V tej istej chvíli sa jeho žene Čandramani, keď spala, zdalo, že ju objíma boh.

Dieťa sa narodilo 18. 2. 1836. Jeho detské meno bolo Gadadbar, neskôr dostal od svojho učiteľa, meno Ramakrišna. Bol 4-té z 5-tich detí. Bol plný života obdarený ženským pôvabom. Už ako 6-ročný upadol do extáze pri pohľade na obrovský čierny mrak pod, ktorým preletelo hejno bocianov bielych ako sneh.

Treba pripomenúť aj prostredie v ktorom vyrástol a v ktorom sa formovala jeho psychika. Bengálsky národ je národ umelcov a básnikov s nádhernou hudbou... Ramakrišna ako malý vášnivo miloval hudbu, poéziu, vyrábal sošky, riadil malú divadelnú skupinu. Raz sa účastnil divadelnej hry. Pri jej hre ako 8-ročný, v úlohe Šivu, znova upadol do extázy. Od tejto doby sa jeho extázy iba množia. Tento umelecký vplyv bol na malého Ramakrišnu veľmi významný, podporoval a rozširoval jeho prirodzené vlohy pre vizualizáciu, imagináciu a kreativitu.

Otec mu zomrel, keď mu bolo 7 rokov. Starší z dvoch bratov, Ramkumar odišiel do Kalkaty a otvoril si školu. Keď mal 16 rokov zobral ho starší brat ku sebe, ale neskrotený mladík, naplnený pudom svojho vnútorného života, sa odmietal učiť.

V tom čase, bohatá žena z nižšej kasty, Rani Rasmani založila v Dakšinesváru na ľavom brehu Gangu, asi 6 km od Kalkaty, chrám zasvätený bohyni Kali. Nemohla nájsť nejakého brahmana, ktorý by bol ochotný byť kňazom v tomto chráme, nakoľko sama bola z nižšej kasty. Ramkumar, starší brat, sa nakoniec s touto diskvalifikáciou zmieril a prijal toto miesto. Keď jeho brat zomrel, Ramakrišna nastúpil na jeho miesto. Mal 20 rokov. Desať rokov žil v chráme bohyne Kali. Jeho psychika sa upla na Kali.

Bola symbolom prírody, ničenia aj tvorenia, bola ešte viac, pre každého, kto dokázal chápať, bola "Matkou Vesmíru". Stala sa zvrchovanou vládkyňou. "Matka", ktorá sa svojím deťom zjavuje v rôznych podobách v Božských vteleniach. So svojou obrovskou predstavivosťou, bol v neustálom kontakte, so symbolmi, " Bohyne, Matky, Kali ", si tieto symboly stvárňoval a dotváral v skutočný život.

Ako už na začiatku bolo povedané význam mnohých slov používaných v Indii ma v sebe iný obsahový "náboj" ako v Európe. Až po určitom čase čítania indických textov si môžeme vytvárať určitú obrazovú predstavu o ich význame. Pr.:

Svrchovaná Dobrota - moje matka, jest stále čistá a jasná, mnohem rozlehlejší než sám prostor a jemnější než najjemnější. Ona jest Vševedoucí, ale omezeného poznání, Činí vše, zústavajíc nečinna. Drží vše, sama jsouc nepodopřena. Na ní je vše závislé, ona však je nezávislá. Všechny tvary jsou její, ona však je bez tvaru. Vše jí náleží, ona však není k ničemu pripoutána. Ač osvětluje vše, není známa nikomu za všech okolností. Ona je blaženost a přece není blažená. A ač nemá otce ani matky, její dcery, jako sem já, jsou nespočetné.* )

Prial si, túžil po nej, aby skutočne ožila. Až raz prišla skutočná vízia, stratil úplne svoje prirodzené vedomie, ale v ďalšom texte sa dozvedáme, že iné vedomie, vedomie o svete vnútornom dosiahlo vrcholu. "Až do najhlbšieho vnútra som si uvedomoval prítomnosť Božskej Matky."

Od tejto doby jeho dni a noci plynuli v jej ustavičnej prítomnosti. Bol to jeho dialóg s ktorým sa stotožnil. Žiarenie jeho vnútornej vízie sa postupne prenieslo navonok. Toto obdobie Ramakrišnu je zaujímavé, že sám ako slepec prichádza do hlbokých mystických stavov, ktoré v mnohých prípadoch môžu byť veľmi nebezpečné. Jeho zážitky vnútorných stavom sa samozrejme prejavovali aj navonok a jeho správanie pre ostatných ľudí sa stáva neprirodzené.

On sám neskôr, keď sa pozeral na spätne seba, nemôže pochopiť, ako je možné, že tam nebol zničený jeho rozum, ba tiež aj život.

Je načas prepustený domov do Kamarpukuru. Matka ho chce oženiť aby ho vyrvala tomuto božskému uhranutiu. Po čase oznámil Ramakrišna matke, že je ochotný oženiť sa s dievčinou, ktorú mu v rozjímaní zjavila božská Káli. Volala sa Mukhopadyaja, neskôr známa pod menom Saradadevi, bola z brahmanskej rodiny. Zvláštna svadba, o málo skutočnejšia, než ten zväzok s Bohyňou. Tá s ktorou sa žení je 5-ročné dievčatko, (1859). Po obradoch sa vracia späť do chrámu a malá Sarada ku svojim rodičom aby sa uvideli zasa po 8-9 rokoch.

Zomiera jeho ochrankyňa Rani Rasmani, ale zostal mu verní jej zať.

Roky rozjímania uctievania a vzývania Bohyňa Kali, nazývajú aj hýrenie duchovnej opilosti a zúfalstva. Dosiahnutým vnútorným stavom chýbajú súvislosti. Do tejto doby "býval" sám bez vedenia. Jeho sily sa vyčerpávali, bol v nebezpečí že skoro podľahne. Ako uniknúť prúdu ilúzii, ktorý nás unáša. Na pomoc mu prišla žena. Bola brahmanka z vznešenej brahmanskej rodiny. Bola známa pod meno Bhairavi. Zbožná vaišnavitka. Ihneď vznikol materský pomer medzi nimi. Cestu poznania, ktorú nastúpil sám so zaviazanými očami a v temnotách, dokončil s jej pomocou za jasného svetla. Hovorila o sebe, že hľadá inšpirovaného muža, ktorého existenciu jej zjavil Duch. Naučila ho Tantrickým technikám Pri Rámakrišnovi strávila 6 rokov.

Na rozdiel od iných védických jog, ktorých Bohom je Puruša (vedomá duša) a cieľom Poznania - Pánom tantry je Prakriti (Energia, duša Prírody) a cieľom úplného ovládnutia. Miesto aby pred prírodou utekala, tantra sa jej stavia tvárou v tvár a zmocňuje sa jej. Je dôležité vedieť, že Ramakrišna jediný zo známych indických jogínov, spojoval v sebe obidva tieto doplňujúce sa prvky.

Poznala v ňom vtelenia božstva. na zhromaždení v Dakšinesváre, Bahairavi po učených diskusiách panditom, prinútila náboženské autority aby uznali nového Avatára. A vtedy sa povesť o ňom začala šíriť.

Do konca tohto obdobia môžeme hovoriť, že sa ukončilo jedno obdobie duchovného vývoja. Jeho povaha ho zdržala na poslednej míli cesty - na križovatke, kde sa je potrebné rozlúčiť s Bohom osobným s so svojou láskou. Ani jeho duchovná matka a učiteľka Bhairavi, sa nesnažila prinútiť ho aby išiel ďalej. Obidvaja sa pudovo vzpierali vízii bez očí, v poslednej priepasti: Neosobnému.

Koncom roku 1864 prišiel k Ramakrišnovi jeho druhý veľký učiteľ, Totapúri Nangta (ruchom nezahalený). Pri prvom stretnutí mu povedal: tvoja duša, milý priateľ, vystúpila do prvého poschodia v dome Mlčania. Ešte máš dve poschodia nad sebou. Teraz vnímaš Božskú Matku citom. Ešte ju musíš postihnúť duchom a potom realizovať. Po dobu 6 mesiacov ho Totapúri vyučoval.

Prikázal mu vykonať svoj vlastný pohrebný obrad. Pretože ten, kto sa má učiť Advaitu - poznanie nekonečné, najvyššej Skutočnosti, musí najskôr spáliť a pochovať, všetko konečné vedomie, ktoré sa nachádza v pelechu jeho mysle a reči. Pred svojím posledným zasvätením vykonal svoj vlastný pohrebný obrad:

  • Vzdávam se svého otce, svématky, své ženy!
  • Vzdávam se svého učení a svého vědení!
  • Vzdávam se svého jména a svého stavu!
  • Vzdávam se svých citů a svých myčlenek!
  • Ó ohni, jenž si znakem nesmrtelné čistoty,
  • ó stromy, jenž ste odznakem všeho života,
  • ó obloho, jenž si svědkem božího mlčení,
  • svědčte s mým duchovným učitelem, že
  • do této planúci hranice házím svou
  • pozemskou podstatu a své jánství!
  • Prohlašuji, že moje bytí nemá domova v čase!
  • Prohlašuji, že moje bytí nemá domova v prostoru!
  • Prohlašuji, že moje bytí nemá domova na nebi!
  • Prohlašuji, že moje bytí nemá domova nikde vyjma
  • v Bohu, nekoněčném, věčném, mlčenlivém.
  •  Ó ohni, spal mne!

 Po vykonaní obetného obradu a ďalších cvičeniach Ramakrišna dosiahol stav v ktorom všetka dvojtvárnosť vecí zmizla.

Tento stav je tiež nazývaný Nirvikalpa-samadhi, kde neexistuje podmet a predmet zároveň.

"Vesmír zanikol. Ani priestor už nebol. Spočiatku sa ešte vznášali nejaké tiene myšlienok. Iba slabé vedomie o Ja sa jednotvárne opakovalo... Potom aj to prestalo. Zostala iba Bytie. Duša zanikla v božskom Ja. Všetok dualizmus sa stratil. Priestor konečný a priestor nekonečný boli Jedno. A za slovom ,za myšlienkou, úplne pochopil Brahman a splynul s nám..."

V tento významný deň dostal svoje meno od Totapúriho, Rámakrišna Paramhamsa. Mal 28 rokov.

Náročným duchovným vývojom, ktorým prešiel, sa v ňom spojilo niekoľko prístupov k duchovnému poznaniu zároveň:

"Áno, moja Svätá Matka nie je nič iného ako Absolutno. Je Jedno a zároveň Mnohosť a všetko, čo je za Jedným a za Mnohosťou... moja Svätá Matka hovorí, som Matka Vesmíru, som Brahman, o ktorom hovorí Vedanta, som Átman, o ktorom hovoria Upanišady... To ja Brahman, som príčina tohoto Rozlíšenia.. Diela dobré aj zlé ma poslúchajú. Je však zákon Karma. Ale ja som zákonodarca. Mne náleží stanoviť a rušiť zákony. Ja nariaďujem všetky Karmy, dobré aj zlé...

Moja Svätá Matka je Prvopočiatočná Božská Energia, Je všade. Je vo vnútri a zároveň na povrchu javov. Splodila svet. A svet ju má v srdci. Je Pavúk, a svet je pavučina, ktorú uplietol. Pavúk vytvára pavučinu zo svojho tela a potom sa do nej zamotáva. Moja Matka je nádoba a zároveň obsah nádoby."

Jeho učiteľ odišiel koncom roku 1865. Ramakrišna ostal ešte asi pol roka v čarovnom kruhu, v plamennom kruhu. Predĺžil až na hranice svojich možností stotožnenie s Absolútnom. Pol roka poľa jeho tvrdení zotrval v stave kataleptickej extáze. Nebyť jeho synovca, ktorý bdel nad "bezduchým" telom svojho učiteľa a násilím ho živil, bol by zomrel. Neskôr Ramakrišna sám uznával, že pokúšal Boha a že je to zázrak, že pri tom nezahynul.

Návrat do tohoto sveta nebol bezbolestný. Stotožňoval sa so všemožnými útrapami tohoto sveta. Pochopil, všetky rozdiely, pre ktoré sa ľudia nenávidia, sú to synovia tej istej matky, že "Všemohúca Diferenciácia" je sama tvár božia. Pochopil, že všetky náboženstvá musia ísť k tomu istému. A tak zatúžil prebádať všetky tieto cesty.

Môžeme povedať, nastala jeho ďalšia etapa duchovného rastu.

Prvá prieskumná cesta bola cesta Islamu, koncom r. 1866. Raz uvidel pokorného moslima Govindu Raje, pohrúženého do modlitby, požiadal ho aby ho zasvätil. Zriekol sa svojich bohov, úplne na nich zabudol, uprel sa k moslimstvu, opakoval meno Alahovo. Výsledkom tohoto naprostého vzdania sa svojho ja, inej myšlienkovej nadvláde bolo vizuálne zhmotnenie myšlienky. Zjavila sa žiarivá bytosť..., jeho predstava o Prorokovi. Rámakrišna k nej pristúpil a rozplynul sa v nej. Realizoval Boha mohamedánskeho. Potom však pokročil ďalej k "Brahman bez atribútov": rieka islamu ho zase priniesla k Oceánu.

V máji 1967 odchádza do svojho rodiska, Kamarpukuru. Počas tohoto pobytu, po prvý krát, poznáva lepšie svoju manželku. teraz má 14 rokov.

V roku1872 ho po prvýkrát navštívila jeho žena Saradadevi. Svoju úctu a lásku jej prejavil slávnostným spôsobom. Jednej májovej noci, posadil Saradadevi na kreslo bohyne Kali, pripravil obrad. V svojej hodnosti kňaza ju zasvätil, vykonal tantrický rituálny obrad - Šoraši Pudža.

Stala sa jeho pomocníčkou. Starala sa o jeho žiakov akoby to boli jej vlastní. Po jeho smrti viedla ašram, starala a viedla naďalej žiakov.

Niekedy na jeseň v r. 1874 mu istý Mallik, Hindu z Kalkaty čítal Bibliju. To bolo prvé stretnutie s Kristom, neskôr sa Slovo stalo telom a Kristov život ho pomaly prenikal. Potom uvidel obraz Madony s Jezuliatkom, postavy na obraze ožili. A ako obvykle svetelná vízia vstúpila do neho. Teraz v ňom nebolo miesta pre nič než pre Krista. Po niekoľko dní bol vyplnený kresťanskou myšlienkou. potom sa mu zjavila postava Krista, vplynula do neho. Znova prišlo k splynutiu s Brahman. Potom sa postupne vrátil do normálneho stavu. Od tej doby veril v božstvo Ježiša Krista, Vtelenia Pána. Nie však vtelenie jediné. Budha, Krišna, podľa neho boli tiež Inkarnacie.

Svojím žiakom neskôr povedal: "Vykonával som náboženské úkony všetkých vyznaní: hiduizmu, islamu, kresťanstva a kráčal som tiež po cestách rôznych hinduistických siekt.. a poznal som, že všetky vyznania mieria - rôznymi cestami - k tomu istému Bohu. Vidím, že všetci ľudia sú na seba nevraživý v mene náboženstiev, a neuvažujú, že Ten, ktorý je nazývaný Krišnom, je nazývaný tiež Šivom, a že má meno Prvotnej Energie, Ježíš alebo Allah! Jediný Rama, ktorý má tisíc mien!... Podstata je jedna ale má rôzne mená. A každý hľadá tú istú Podstatu, a mení sa iba podnebie, povaha a meno...

Všetky náboženstvá sú pravdivé - pokiaľ ide o ich podstatu a úprimnú vieru ich vyznavačov.

Nasleduje posledná časť jeho života., dávať to čo poznal svojim žiakom. Jeho úlohou je hľadať tých, ktorý sú v predposlednej etape, on hovorí: "ktorí sú v svojom poslednom narodení". Doteraz sa každý usiloval o pochopenie iba jediného typu Bytia. Je nutné pochopiť všetky. To je povinnosť dnešnej doby. Človek, ktorému sa to podarí, tým, že sa stotožní s každým a so všetkými svojimi živými bratmi, takýto človek je kormidelníkom a vodcom, ktorého je treba v novej dobe. Akonáhle si uvedomil túto myšlienku, ihneď vzplanul uskutočniť ju v čin. Je to obdobie, keď sa naplno venuje svojím žiakom. Prvú verejnú kázeň mal koncom r. 1874.

V množstve významných žiakov, ktorých mal, je zachovaný jeho odkaz pre ďalšie generácie hľadajúcich. Je zaujímavé sledovať ich životné osudy, ich duchovný rast a vývoj. V mnohom nám to môže pripomínať podobné problémy s ktorými sa môžeme potýkať my sami. Mnohokrát sa opakujú podobné postoje, otázky v rôznych obmenách.

Pre svojich žiakov chcel, než sa budú venovať službe ľuďom aby dosiahli dokonalej realizácie vesmírneho Ja.

Jeden z najvýznamnejších žiakov, ktorého mal bol, Narendranath Dutt - Vivekananda. Skôr ako sa sním stretol, ho videl v jednej svojej vízii - vidí ho ako výron Božstva, významnejší ako je on sám, a ako človeka, ktorého mal on, Rámakrišna, objaviť medzi ľuďmi, aby im pomáhal. Jeho krátky, ale významný život bol obrovským prínosom pre celý svet. Jeho životopis priblížime nabudúce.

V 1884 sa Ramakrišnove zdravie zhoršilo Dostal rakovinu hrtanu. Počas svojej nemoci sústredil skoro celú svoju pozornosť na žiakov. Nasledujúceho roku sa nemoc zhoršovala, on sa však nešetril a horlivo poučoval svojich žiakov. Čím viac cítil ako mu ubúda síl tým viac duchovných cvičení dával žiakom. Išlo hlavne o Vivékanandu a "svätú matku".

Štyri dni pred smrťou zavolal Narena, a požiadal ostatných aby ich nechali osamote. Potom upadol do extáze, ktorá prešla aj na Narena. Keď sa Naren prebral, učiteľ mu povedal: "teraz som ti dal všetko a stal som sa chudobným fakírom, už nemám nič. Pomocou tej sily dáš svetu nesmierne dobro. A potom sa vrátiš...(do Absolútna.) O tejto chvíle mal celú jeho moc Naren, učiteľ a žiak splynuli v jedno.

V nedeľu 15.srpna 1886 o polnoci tri-karát vyslovil meno Božskej Matky Kali a upadol do poslednej extázy v tomto živote. Zostal v nej do poludnia nasledujúceho dňa a potom odišiel.

Ramakrišnov duch prenikal do oblastí, ktoré sú pre normálneho človeka iste nepochopiteľné:

"Absolutno nie je pútané ani dobrom ani zlom. Je ako svetlo lampy. Môžeme pomocou neho čítať Sväté Písma. Ale môžeme pri tom istom svetle tiež falšovať podpisy... Keby sme vo svetle videli akýkoľvek hriech, zlo alebo biedu, je to bieda zla, hriechy iba v pomere k nám. Absolútna sa nijaké nedotýkajú. Absolutno stojí mimo a nad všetkým. Jeho slnko svieti rovnako na Dobro ako na Zlo... Nie je človeku dané jasne chápať cesty Pána. Vidím jasne si uvedomujem, že títo traja sú všetci tá istá Substancia: obeť, obetný spolok aj obetník... Ach aká je to vízia."

Nie je to vízia pre obyčajných smrteľníkov, ich slabosť im nedovolí vykonať syntézu Absolútna s egom. Ak nemá byť podlomená ich vitálna sila musí im byť ponechaný čarovný prútik, ich ego na Oceáne Satčitanande (Bytia, Poznania , Blaženosti). Je to iba "čiarka načrtnutá na vode". Ak ju odstránite, ostane už iba "nedeliteľný Jediný Oceán". Zachovávajte si ju teda, aby ste sa ochránili pred závraťou! To sám Boh dovolil tento preludný jav, aby podoprel kolísavý krok svojich detí.

Skutočný význam Ramakrišnu je v jeho odkaze, ktorý zanechal svojim neopakovateľným životným príbehom. Tento odkaz pokračuje v jeho nasledovníkoch a jeho žiakoch. Necháva nás sa zamyslieť nad skutočnými hodnotami tohoto sveta.

Nekázal nové náboženstvo. Žil životom, ktorý potvrdzoval platnosť všetkých náboženských právd. Ale ešte dôležitejšie je, že nabádal aby každý čerpal zo svojho náboženského odkazu pre svoj duchovný život.

 

Použitá literatúra:

Romain Rolland, Mystický a činný život dnešnej Indie, Praha 1931

Dhan Gópal Mukerdží, Světec či bůh? (Šrí Ramakrišna), Praha 1946

*) Úryvok z knihy: Tripura rahasaja, Praha 1995

© Ľubomír Piják , Bratislava

 
  back